O minulosti a budúcnosti

O minulosti a budúcnosti

Historia est magistra vitae. História má určujúci význam pre identitu národov aj jednotlivcov. Tvrdenie o tom, že kto nepozná históriu, nedokáže pochopiť súčasnosť, má svoju logiku, i keď Orwell nás v tomto smere varuje. Napriek tomu všetkému je zarážajúce, koľko priestoru venujeme minulosti, alebo presnejšie povedané, ako málo priestoru venujeme budúcnosti.

Kto kontroluje minulosť, ten kontroluje budúcnosť:
kto kontroluje súčasnosť, kontroluje minulosť.
George Orwell: 1984

O dvoch paradoxoch

V momente narodenia je celý život budúcnosť. S bežiacimi rokmi sa táto rovnica mení a na našej časovej osi čoraz viac priestoru zaberá minulosť. Naša fixácia na minulosť je preto pochopiteľná, avšak skrýva dva paradoxy:

1. Minulosť je nemenná. To, čo môžeme meniť, tvoriť a formovať, je budúcnosť.

2. V živote spravidla to, čoho je menej, je vzácnejšie. Napriek tomu, s ubiehajúcimi rokmi, ako nám pribúda minulosť a ubúda budúcnosť, máme tendenciu sa upierať na minulosť a ignorovať budúcnosť.

Počas života strávime mnoho hodín štúdiom histórie. Je to dobré a pochopiteľné. Nepochopiteľné je to, že rovnaký priestor nevenujeme budúcnosti. Zrazu sme zistili, že veľká časť našej spoločnosti je náchylná nekriticky prijímať konšpirácie. Neraz sú pritom založené práve na selektívnej interpretácii histórie. To, že učíme mladú generáciu pochopiť minulosť (a snáď sa z nej aj poučiť) je správne. Ale prečo neučíme aj to, ako sa pripraviť na budúcnosť? Ako čítať medzi riadkami, alebo dnes medzi gigabajtami dát. Nejde len o získavanie poznatkov modernej vedy. Ide o celkový prístup k poznaniu a prijímaniu informácií. Schopnosť abstrahovať to, čo je podstatné. Pripraviť sa na to, že budúcnosť nie je lineárna, že dnešné istoty sa zajtra môžu rozplynúť.

O individulánom foresighte

Strategický výhľad (foresight) preto nekladie len otázku čo sa stalo (what?), ale aj čo to môže znamenať ("what if"). Nie je to len disciplína skúmajúca horizont poznania, ale aj nastavenie našej mysle. Foresight je spravidla doménou veľkých organizácií - štátnych, alebo súkromných. V skutočnosti však môže byť aj individuálnou voľbou.

Kritické myslenie je schopnosť filtrovať informácie s cieľom odlíšiť pravdu od lži, informácie od dezinformácií, skutočný obsah od hoaxu. Posúdiť informáciu v kontexte, zhodnotiť pôvod a nositeľa informácie, konfrontovať obsah informácie s viacerými zdrojmi. To je kľúčové, ak sa nechceme stratiť v množstve informácií a nechceme sa stať obeťou tých, pre ktorých informácie nie sú nástrojom komunikácie a vládnutia, ale nástrojom moci a ovládania.

Foresight ide ešte o krok ďalej. Vo chvíli keď informáciu kriticky posúdime a prijmeme, nastáva ešte dôležitejšia fáza - práca s informáciou. Foresight si tu kladie niekoľko jednoduchých, ale podstatných otázok. Či sú naše očakávania a predpoklady správne nastavené? Čo môže tieto očakávania prekaziť, alebo naopak urýchliť? Aké to môže mať dôsledky? Akými alternatívnymi cestami sa budúcnosť môže uberať? Aké príležitosti a riziká to môže priniesť?

Toto je niekoľko základných elementov strategického výhľadu, ale malo by to byť aj súčasťou bežného uvažovania a rozhodovania, či už na úrovni individuálnej, korporátnej, alebo štátnej.

O princípe siedmej generácie

Vlády, manažéri a neraz aj my sami, sme vystavení kritike a tlaku za to, čo sme spravili, alebo čo sa chystáme spraviť. Otázku by sme ale mali otočiť. Mali by sme vlády, manažérov a seba samých konfrontovať aj s tým, čo sme neurobili (a mali urobiť).

Zaujímajte sa o blaho celého ľudu a vždy majte na pamäti nielen súčasnosť, ale aj prichádzajúce generácie, dokonca aj tie, ktorých tváre ešte neuzreli svetlo sveta — nenarodených budúceho národa.
Veľký zákon Irokézskej konfederácie

Stará tradícia Irokézov, podľa ktorej by sme pri každom našom rozhodovaní mali brať do úvahy vplyv našich rozhodnutí na sedem nasledujúcich generácií, sa v hektike 21. storočia môže javiť prehnane idealisická. Sedem generácií je skutočne rozsiahly časový priestor. Dnešná doba však stavia túto otázku do opačného extrému, keď nezohľadňuje ani záujmy bezprostredne nasledujúcej generácie. Princíp siedmej generácie je popri svojom idealizme naviac aj silným praktickým nástrojom budovania medzigeneračného puta. Platí nielen do budúcnosti, ale aj spätne – hovorí nielen o tom, čo sme spravili (alebo nespravili) pre budúce generácie, ale aj o tom, čo pre nás spravili (alebo nespravili) naši predkovia.

O konfliktnom a dekonfliktom potenciáli minulosti a budúcnosti

Keď sme v slovensko-maďarských vzťahoch prežívali najťažšie obdobia, bolo to vo veľkej miere kvôli bremenu minulosti a jeho prenášania do aktuálneho diania, do súčasných politík. Práve preto, že minulosť nedokážeme zmeniť, šlo o politiku krátkozrakú a prakticky bezvýchodiskovú. Naopak, ak niečo dokázalo tieto spory premostiť, bol to pohľad do budúcnosti: spoločné členstvo v EÚ, v NATO, vo Vyšehradskej štvorke, realizácia cezhraničných a infraštruktúrnych projektov. Preto je dnes v pohraničí takmer 20 nových hraničných priechodov, spoločná učebnica histórie však stále nie je hotová.

Ak sa dnes veľa hovorí o ruskej agresii, či blízkovýchodnom konflikte, aj tieto majú korene v histórii. Snaha vyriešiť ich reinterpretáciou histórie, alebo hľadaním jej spoločného výkladu sú vopred odsúdené na neúspech. Ak možno negociátorom v týchto konfliktoch niečo odporučiť, je to hľadanie budúcich riešení: poskytnutie vízie pre strany konfliktu. Nikto nezabudne na zločiny, ktoré boli spáchané. Nikto nevymyslí spoločnú interpretáciu histórie, alebo náboženstva. To, čo je možné naformulovať, je zmysluplná vízia budúcnosti. Podobne, ako sa to podarilo v západnej Európe po 2. svetovej vojne.