Prečo potrebujeme strategický výhľad? 

Prípad Slovenska

Keď sme na prelome tisícročí redefinovali zahraničnopolitické smerovanie Slovenska, bola strategická vízia jasná a bola poruke. Bol ňou politický návrat do Európy. Znamenalo to vykročenie na cestu, na ktorej bol už zvyšok strednej a východnej Európy, s výnimkou vojnou zdecimovaného západného Balkánu a Spoločenstva nezávislých štátov. A predovšetkým na tejto ceste boli už naši partneri z Vyšehradskej štvorky.

Nepozvanie Slovenska do NATO na Madridskom samite v júli 1997 a neprizvanie Slovenska k otvoreniu prístupových rokovaní s EÚ na samite v Luxemburgu v decembri 1997 bolo necelých 10 rokov po Nežnej revolúcii budíčkom pre spoločnosť, ktorá sa prebrala z komunizmu, ale nie celkom dokázala prekonať svoju minulosť.  

Strategické presmerovanie krajiny po roku 1998 stelesňovalo nielen étos Novembra 1989 o návrate do Európy, ale aj snahu o vybudovanie modernej spoločnosti, kde zákon stojí nad vládou, sloboda vytvára priestor pre realizáciu tvorivých schopností jednotlivca a ekonomického potenciálu krajiny a kde inovácie a reformy sú zdrojom prosperity a pokroku. Stratégia SR bola od úvah o neutralite, či o moste medzi Východom a Západom, presmerovaná tam, kde Slovensko mohlo reálne a efektívne zabezpečiť svoju prosperitu a bezpečnosť - do EÚ a NATO. 

Jadrom strategického výhľadu sú alternatívne scenáre budúceho vývoja. Ak by bol v roku 1998 aplikovaný strategický výhľad, uvedené by bolo predmetom ideálneho scenára a prístupové procesy do EÚ a NATO by boli naplnením zvolenej stratégie.

Strategický výhľad (foresight) je metóda systematického získavania informácií o budúcnosti a tvorby možných scenárov vývoja, s cieľom identifikovať budúce riziká a príležitosti, a tým uľahčiť prijímanie strategických rozhodnutí v súčasnosti.

Výhodou vlád, ktoré prišli po Mečiarovi bolo, že strategický výhľad v podstate nepotrebovali. Geopolitické súradnice boli na prelome tisícročí jasné. Víťaz Studenej vojny bol jednoznačný, čínsky vzostup sa stále ešte len rozbiehal, ponaučenie z nacionalizmu na Balkáne bolo čerstvé a príklad Jeľcinovského Ruska bol dostatočne odradzujúci. Internet bol vtedy ešte pomerne novou skutočnosťou a sociálne siete neexistovali. Overovanie dát a faktov bolo súčasťou elementárnej profesionality. Dezinformátori boli, sú a budú. Ale na prelome tisícročí mali ešte pomerne zložitú úlohu pri snahách zvrátiť to, čo bolo prirodzené a nevyhnutné.

Prointegračná stratégia bola celou štátnou správou prijímaná a implementovaná s takou ľahkosťou, prirodzenosťou a miestami až eufóriou, že Slovensko nielen dobehlo zaostávanie za partnermi z V4, keď sme v roku 2004 vstúpili do EÚ a NATO, ale sme ich dokonca predbehli, keď sme ako jediní z V4 v roku 2009 vstúpili aj do eurozóny.

Implementácia európskych pravidiel v tom čase nebola vnímaná ako záťaž či obmedzovanie suverenity, ale ako zdroj modernizácie a prosperity. Správnosť stratégie dokázala prax. Za prvých 10 rokov členstva v EÚ sa Slovensko dostalo z 59 % na 79 % priemeru HDP EÚ. Potom sa ale kdesi na polceste čosi zlomilo a obraz po 20 rokoch by asi len ťažko mohol byť protichodnejší.

Polemizovanie v otázke strategického ukotvenia krajiny, pomaly už legendárna neschopnosť posunúť Slovensko z montážnej dielne na inovačnú ekonomiku, či dostavať diaľnicu medzi dvoma najväčšími mestami krajiny, alebo dlhodobá snaha skvalitniť školstvo či zdravotníctvo sú len symptómy.

"Play the ball and not the man"

Táto anglická fráza je nielen podstatou fair play, ale aj dobrá rada do života. Problémom politického života, nie výlučne na Slovensku, sa stali personifikované strany a spory. Súperenie ideí sa vytratilo. Doménou politiky by pritom malo byť hľadanie riešení.

Integračná stratégia Slovenka bola správna. Zároveň však mala na Slovensku jeden neželaný dôsledok. Namiesto maximalizácie príležitostí priniesla éru veľkej spokojnosti.

NATO nám poskytlo mierovú dividendu. To by bolo v princípe dobré. Viedlo to však k dlhodobej stagnácii rozvoja armády a zanedbaniu celého bezpečnostného systému. Chápanie EÚ sme si na Slovensku postupom času zúžili na jeden veľký mešec – eurofondy, sa stali hlavným zdrojom verejných investícií, čo sme taktiež nevyužili kvantitatívne (na vylepšenie rozpočtovej situácie) ani kvalitatívne (k zásadnejšiemu zlepšeniu infraštruktúry a verejných služieb).

Otázka by preto mala znieť: čo s tým chceme spraviť? To je jadro problému. Konjunkturálne nápady nestačia. Potrebujeme viac.

Ten, kto má vízie, mal by vyhľadať lekára...

To čo Slovensku výrazne chýba je dlhodobá vízia. V slovenskom povedomí sa slovo vízia často spája s čímsi amorfným, nereálnym, nedosiahnuteľným. Preto je omnoho populárnejšie a politicky úspešnejšie tvrdiť, že sa treba venovať tomu, čo je aktuálne na stole. Je to úplne legitímne. Problém je, že v takom prípade sme neustále v reakčnom móde – reagujeme na témy, ktoré nastoľujú iní. A to nás potom nezriedka dráždi.

Verejnosť v dlhodobom horizonte nerešpektuje lídrov, ktorí zrkadlia jej vlastné neistoty, alebo vidia skôr len symptómy kríz a nie dlhodobé trendy.
Henry Kissinger, Diplomacy

Pozitívna vízia je absolútne kľúčová. Ako môžeme obhajovať štátne záujmy, keď nevieme zadefinovať ich obsah? Ich presadzovanie nemôže byť založené len na negovaní toho, čo nechceme. Potrebujeme zadefinovať obsah toho, čo chceme. S tým máme v posledných rokoch ťažkosti. Diskusie okolo prijímania Bezpečnostnej stratégie ukázali, aký problém máme čo i len so zadefinovaním rizík a hrozieb. Príbeh Plánu obnovy zase ukazuje, ako nakladáme s príležitosťami.

Ak by bol dopyt, pomôcť s tým môže metodika strategického výhľadu. Strategický výhľad nepredpovedá budúcnosť, ale pomáha budúcnosť lepšie pochopiť. Vízia pri využití strategického výhľadu nie je ilúzia. Je výsledkom systematického bádania, identifikovania možných scenárov vývoja, kritického zhodnotenia reálnych možností, výberu scenára, ktorý nám najviac vyhovuje a napokon zadefinovania krokov, ktoré k takému scenáru povedú.

Stratili sme profesionálne reflexy...

Od pádu Lehman Brothers až po ruskú agresiu máme za sebou už viac než dekádu masívnych turbulencií, pri ktorých sme boli (nielen my na Slovensku) po väčšinu času v reakčnom móde. Modus operandi posledných rokov sa nazýval krízový manažment. A kdesi na polceste sa čosi veľmi pokazilo. Ako jeden z bývalých ministrov zahraničných vecí zvykol vravieť, stratili sme profesionálne reflexy. Jednoduchšie povedané, zaspali sme. Odpoveď na otázku z úvodu je pritom celkom jednoduchá – prečo Slovensko potrebuje strategický výhľad? Nuž preto, lebo je to štandardná výbava dobre riadeného a zrelého štátu. Ak je dnes mottom dňa upokojenie spoločnosti, tak to nedosiahneme, kým sa nevymaníme z krízového manažmentu. To sa ale nestane, ak budeme bezducho kráčať po ceste, ktorej cieľ nebudeme poznať. Slovensko má už 31 rokov. Bolo by načase, aby začalo napĺňať druhú strofu svojej hymny.